Detail z Kačacej fontány

Veľká časť Bratislavčanov považuje Kačaciu fontánu na Šafárikovom námestí za svoju najmilšiu fontánu. Bratislavský sochár Robert Kühmayer vytvoril v roku 1914 na tomto mieste poetické sochárske dielo. Do stredu kruhovej nádrže navŕšil balvany a na ne umiestnil postavičky troch šantiacich chlapcov a prestrašené kačice z bronzu, ktorých zlosť vyjadrujú prúdy vody vystrekujúce z ich zobákov. K nej sa vzťahuje nasledovná povesť.

Dlhovlasý mládenec v zelenom kabáte

V časoch, keď domáce zvieratá neboli na dvoroch Bratislavčanov raritou, starostlivosť o ne cez deň mali hlavne deti. Najmä chlapci mali na starosti kravy, kozy, svine, husi a kačice. Kravy vtedy pásli na Kuchajde, svine na Sauhajde, kozy vyháňali cez Koziu bránu. Husi a kačky stačilo pustiť k Dunaju a dávať pozor, aby sa na vode nepustili do sveta.

Traja kamaráti Janko, Martin a Ondrej pásavali kačice na mieste, kde oveľa, oveľa neskôr postavili prvý bratislavský železný most. Kačice jedného dňa zaplávali až do stredu rieky, márne chlapci na ne kričali. Zrazu sa pred kačkami zjavil dlhovlasý mládenec v zelenom kabáte, zatlieskal a tie sa ihneď obrátili k brehu. Mládenec išiel za nimi a aj keď práve vyšiel z vody, celý bol suchý, iba z rukávov mu kvapkala voda. Poďakovali sa mu a on si k nim prisadol. „Volám sa Mikuláš a som dunajský vodník. Mám na starosti túto časť Dunaja, od Devínskeho hradu až po ten ohyb" a ukázal rukou smerom dole, kde sa Dunaj zahýbal doprava.

S chlapcami sa rýchlo skamarátil a keď sa im kačice zatúlali, vždy im prišiel na pomoc. Naučil ich všeličomu – hrať sa na dunajskú skrývačku, tancovať vodnícky odzemok a začal ich učiť aj reči rýb. Postupom času začali byť čím ďalej, tým viac zvedaví, ako to vyzerá na dunajskom dne. Raz im povedal: „Ryby tam pred jaskyňou tancujú a pri vchode do jaskyne stojí čierny sumec s halapartňou. Ale to vy nesmiete vidieť!"

Sakramont, otvor sa!

Keď ho však chlapci neprestali prosiť, aby im toho sumca ukázal, po dlhom čase sa rozhodol, že im tú radosť urobí. Zaviedol ich do tŕstia, sklonil sa nad vodu a zašepkal čarodejné slová: „Sakramont, otvor sa!" Pred nimi sa otvoril chodník a horiac zvedavosťou kráčali po ňom, keď zrazu sa pred nimi objavil otvor do jaskyne plnej zlata a drahokamov. Zbadali dunajský poklad, ktorý mal ostať ľudským očiam navždy neviditeľný. Strážca jaskyne, sumec s halapartňou vyčítal Mikulášovi, že priviedol chlapcov a vyhrážal sa mu trestom. Chlapcov chcel sumec navždy zatvoriť vo vodách Dunaja, ale keď sa dozvedel, že čarovné slová nevedia, jednoducho ich vyhnal preč. Ani sa nenazdali a už stáli na brehu Dunaja. Ale Ondrej čarovné slová počul. Za tento čin dostal Mikuláš od dunajskej kráľovnej trest – najbližších dvadsať rokov sa nesmel ani ukázať nad hladinou Dunaja. Ale to chlapci nemohli vedieť.

Traja chlapci obrátení na kameň

Keď sa Mikuláš neukázal deň, dva, týždeň, tak si chlapci pomysleli, že to asi kvôli nim. „Musíme povedať čiernemu sumcovi, že nikomu nič nepovieme o tom, čo sme videli. Musíme Mikulášovi pomôcť," tak rozmýšľali chlapci. Ondrej svojim kamarátom prezradil, že tie zázračné slová počul, len si dajako nevie teraz spomenúť. Zrazu sa na skale zjavil obrovský čierny žabiak, nadul líca a povedal: „Kto tie slová vysloví a kto tie slová počuje, nech sa hneď na kameň obráti!" A v okamihu sa stratil.

V ten istý deň, keď sa schyľovalo k večeru, chceli chlapci zahnať domov kačice, ale tie akoby si cestu domov nepamätali. Museli ich teda sami začať lapať. Ondrej stál na jednom z kameňov, jedna z kačíc mu ušla a on si práve v tej chvíli spomenul na Mikulášove slová. Od radosti ich skríkol nahlas: „Už vieme! Sakramont, otvor sa!" Ako to dopovedal, v mihu sa zmenil na čierny kameň. A podobne aj Janko a Martin, lebo tie slová počuli. Janko vo chvíli, keď už držal trepotajúcu sa kačicu, Martin práve vtedy, keď sa rozpleštil na zemi. Na kameň sa premenili aj tie kačice, ktoré to počuli. Krutá kliatba čierneho žabiaka, strážcu dunajského brehu, sa splnila.