Keď ich po štyroch rokoch stavby dali v roku 1763 do užívania, znamenalo to pre obyvateľov Prešporka veľkú úľavu. Odvtedy už neboli povinní ubytovávať vo svojich domoch vojsko, ktoré dorazilo do mesta. A pretože v nich mohli byť ubytované celé dva pluky, išlo dokonca o najväčšie kasárne svojho druhu v celej monarchii. Keďže sa nachádzali v tesnej blízkosti Dunaja, dostali názov Vodné. Projektant (pravdepodobne Franz Anton Hillebrandt) myslel aj na praktickú stránku veci – do stredu masívnej štvorkrídlovej stavby umiestnil priestranné nádvorie obkolesené pravidelnými arkádami, určené na výcvik - execírovanie – vojakov.

Kasárne však nevyužívali len ako ubytovňu. V rokoch 1805-1809 tu väznili francúzskych vojenských zajatcov z napoleonských vojen. V revolučnom meruôsmom roku tu zas boli zatvorení politickí zajatci z protimaďarskej strany. Keď o rok kasárne padli do rakúskych rúk, vystriedali sa rakúski zajatci s maďarskými. Posledné chvíle svojho života tu strávil napr. obranca leopoldovskej pevnosti barón Mednyánszky, ktorého potom na Somárskom vrchu obesili aj s rotníkom Gruberom na dvojitom háku.

Od roku 1871 sem bol natrvalo preložený 72. peší pluk z Viedne. Známy bol mimoriadne kvalitnou vojenskou kapelou, s ktorou v Prešporku spoluúčinkovali napr. chýrni klaviristi Ernst von Dohnányi a Anton Door. Práve jeho členovia však na konci prvej svetovej vojny iniciovali spomínanú vzburu, ktorej obetnými baránkami sa stali dvaja mladí slovenskí vojaci, Ján Škapík a Martin Jurza. Oboch o niekoľko dní popravili na Hrade, blízo Leopoldovej brány.

Po vzniku Československa premenovali kasárne na Štefánikove (rovnaké modus operandi sa použilo aj v prípade Hurbanových či Svätoplukových kasární) a ubytovali v nich československých

ženistov. Po roku 1939 v nich bývali vojaci slovenskej armády, no už zakrátko sa ukázali ako nepotrebné, preto mesto nechalo v apríli 1940 pri rozširovaní vozovky čelnú fasádu zbúrať..

Rok predtým asanovali aj palác Ludwiga Benyovszkého (na obrázku vľavo vedľa kasární) z 18. storočia, patriaci prasynovcovi legendárneho cestovateľa Mórica Beňovského. Po znárodnení získala kasárne Slovenská národná galéria a prieluku južného krídla premostila moderná prístavba (Vladimír Dedeček, 1969-1977). Pôvodnú podobu tejto časti nábrežia nám tak dnes už pripomínajú len zriedkavé fotografie.