Ceny, na ktoré je možné previesť jednej meny do druhého. Rokoch, ekonómov a politici často zmenili svoje myslenie o tom, či je dobré pokúsiť sa držať krajiny výmenného kurzu stálych, ako to rozhodne trhovými silami. Dvadsať rokov po druhej svetovej vojny, veľa veľkých mien boli stanovené podľa dohody Bretton Woods. Počas nasledujúcich dvoch desaťročí, počet mien umožnené plaváka vzrástli, hoci v neskorých 1990s niekoľko európskych mien boli trvale pripevnené podľa hospodárskej a menovej únie a niektorých ďalších krajinách stanovené doska meny. Keď kapitálu môže pretekať ľahko po celom svete, krajín nemôže opraviť ich výmenného kurzu a zároveň zachovať nezávislú menovú politiku. , Ktoré sa musia vybrať si medzi dôveru a stabilitu predpokladu pevné výmenou sadzby a kontrolu nad úrokovú politiku ponúka plávajúcim kurzom. Tvár ju vo svete kapitálu mobility pružnejšie výmenného kurzu zdá najlepšie stávka. Plávajúci meny prinúti spoločnostiam a investorom zabezpečenie proti výkyvom, nie ich utíšenie do falošného pocitu stability. By mali zahraničných bánk viac obozretný o pôžičky. Zároveň dáva tvorcov politiky možnosť navrhnúť vlastné menovej politiky. Plávajúce výmenných kurzov však veľký vrátenia: pri presune z jedného rovnováhy do druhej, menách môže prekročenia a nestabilitu vysoko, najmä v prípade, že veľké sumy kapitálu prietok v alebo mimo krajiny. Touto nestabilitou má reálne hospodárske náklady. Dostať to najlepšie z oboch svetov, mnohých presadzujúcich sa ekonomikách sa pokúsil hybridné prístup, voľne viazaný predaj ich výmenného kurzu, do jediného zahraničnej meny, ako dolár, alebo ku košíku mien. Ale mene krízy v neskorých deväťdesiatych rokoch a porucha argentínskym menovom výbore, viedla mnoho ekonómovia k záveru, že ak nie menová únia eure, najlepšie však mať voľne plávajúcim kurzom.