V januári 1999, 11, 15 krajín v Európskej únii zlúčiť ich národných menách do jednotnej európskej meny, eura. Toto rozhodnutie bolo motivované čiastočne politike a čiastočne želaných hospodárskych úžitkov z vytvorenia jediného, integrovaných európskeho hospodárstva. Tieto dávky zahrnuté meny stability a nízku infláciu, za ktoré nezávislá Európska ústredná banka (najmä požehnaním pre krajiny s chudobných inflácie záznamov, ako Taliansko a Španielsko, ale je to menej tak pre Nemecko tradične nízkou infláciou). Okrem toho európskym podnikom a jednotlivcom stál uložiť z manipulácie meny, ako veľa. Comparing ceny a mzdy v Euro zóne sa stala jednoduchšie, rastúcej konkurencii uľahčiť spoločnostiam predaj v celej eurozóne a spotrebitelia nakupovanie. Tvoriace jednotnú menu tiež zapojený veľké riziká, však. Euro členov, na ktoré sa vzdalo právo stanoviť svoje vlastné úrokové sadzby a možnosť pohybujúceho výmenné kurzy proti sebe. , Ktoré súhlasili, obmedziť rozpočtové schodky pod pakt stability a rastu. Niektorí ekonómovia tvrdila, že táto strata flexibility by mohlo byť nákladné, ak ich ekonomík nesprávali ako jedným a mohli ľahko neupraví inými spôsobmi. , Ako aj eurozóny funkcie bude závisieť od ako to podobá čo ekonómovia hovor optimálne menového priestoru. Keď Euro ekonomiky sú nerastie unisono, spoločnej menovej politiky rizík je príliš voľné pre niektoré a príliš krátke pre ostatné. Ak áno, tam zrejme musieť veľkých prevodov finančných prostriedkov z regiónov, robí dobre, aby tí, ktorí robia zle. Ale ak pretrvávajú účinky šokov, fiškálne prevody len zdrží sa deň zúčtovania, nakoniec, by musel presunúť mzdy alebo ľudí (alebo obe). v jeho prvých niekoľko rokov eura prudko klesli voči doláru, keď ju obnoviť počas roku 2002. Pomalého rastu v niektorých európskych ekonomík viedla intenzívny tlak na zníženie úrokových sadzieb a Pakt stability a rastu, ktoré sa porušujú, aj keď nie je vyradený. Napriek tomu 2003 12 krajín prijali Euro, s očakávaniami viac nasledovať po rozšírení EÚ na 25 členov v roku 2004.